Čierna zástava na stožiari: Taká je skutočná cena čiernej energie

 

Počas komunizmu platilo slávne heslo: „Ja som baník, kto je viac.“ Malo to chlapom v podzemí dodať pocit vznešenosti a elitárstva. Propaganda fungovala dokonale. Mnohí baníci tej ilúzii uverili a na svoju prácu sa dívali ako na poslanie. Skutočnosť za oponou však bola oveľa temnejšia. Išlo o vedomú, systematickú deštrukciu zdravia a ľudskej osobnosti. Boli sme doslova novovekými otrokmi, ktorí vymieňali svoje pľúca, kĺby a roky života za tony vyťaženého uhlia.

Tá realistickejšia, no menšia časť poznala aj iné príslovie: „Niet takého baníka, čo by sa do truhly nezmestil.“ Ako dôkaz pominuteľnosti visela nad veľkými banskými závodmi čierna zástava furt, zo stožiara sa takmer nikdy nesťahovala. Viala tam po celý rok, ako symbol víťaza. Smrť, závaly, výbuchy a fatálne úrazy boli takým bežným koloritom, že sa zástavu ani neoplatilo dávať dole. Taká bola skutočná daň za to, že krajina mala elektrinu a teplo.

Dnes žijeme v dobe, kedy sa hľadá alternatíva. Sledujeme diskusie o veterných turbínach a obnoviteľných zdrojoch. Počúvam argumenty odporcov veterných elektrární: „Kazí to výhľad na krajinu. Vtáky do toho narážajú. Vrtule robia hluk.“ Keď tieto reči počúvam, zakaždým ma zamrazí. Zamyslel sa niekedy niekto z týchto neznalých kritikov nad tým, koľko zmarených ľudských životov, koľko vdov, sirôt a koľko zničených otcov rodín stála energia, ktorú doteraz považujú za samozrejmosť?

Veterná energia prichádza pre moderný svet ako oslobodenie. Nie je to len technologický posun, je to morálne vyslobodenie z neľudských podmienok. Biela vrtuľa rotujúca na horizonte, poháňaná čistým vzduchom, netrhá chlapom ruky vibráciami. Nenúti nikoho dusiť sa v prachu a vylievať si litre potu z gumených čižiem v šesťdesiatstupňovej tme. Nespôsobuje, že nad fabrikou vlaje permanentne čierna vlajka smrti.

Áno, veterné turbíny menia ráz krajiny. Ale menia ho preto, aby sme už nemuseli robiť zo zdravých chlapov invalidov pred štyridsiatkou. Keď sa nabudúce pozriete na veternú elektráreň, nesnažte sa v nej vidieť len kus železa na kopci. Pozrite sa na ňu ako na symbol toho, že energia už nemusí byť vykúpená životmi v podzemí. Je to daň za pokrok, ktorá je v porovnaní s čiernou zástavou na bani takmer zanedbateľná.

Nie je pot ako pot: Saunovanie vs. práca v bani

Dnes ľudia platia nemalé peniaze za to, aby sa hodinu potili vo fínskej saune, započúvaní do relaxačnej hudby. Vraj je to zdravé na cievy, srdce a imunitu. Keď však počujem termín „tepelný šok“ alebo „detoxikácia potením“, musím sa len pousmiať. Spomeniem si na svoje roky v bani, kde sme za šichtu na extra teplom uhoľnom pracovisku vypotili aj desaťlitrovú bandasku vody.

Lenže kým zo sauny odídete oddýchnutí, z banského pekla ste vyfárali s nohami rozmočenými vo vlastnom pote, ktorý vám v gumených čižmách žblnkal vyše členkov. Na to, aby ste ho dostali von, ste museli za chodu zakopnúť nohou vzad (kop do zadku) a čižmu vyliať.

Princíp je pritom rovnaký: extrémne teplo a potenie. Prečo je teda jedno wellnessom a druhé vás mohlo zmoriť? Odpoveď leží v jedinom slove: dávkovanie. A v bani o tomto dávkovaní rozhodoval jeden kľúčový človek – šteiger alebo predák.

Dobrý baník, ktorý mal silu, skúsenosti a výkon, bol totiž neskutočne drahá komodita. Vyškoliť chlapa, ktorý vedel v tom pekle efektívne robiť a nezraniť sa, trvalo roky. Preto medzi dobrými šteigrami fungovala tichá, no tvrdá súťaž. Nesúťažili len v tom, koľko ton sa vyťaží či metrov vyrazí, ale najmä v tom, komu chlapi neodchádzajú na invalidný dôchodok a kto má najnižší priemer odchodu do výslužby.

Pánom predákom bolo jasné, že ak nechajú partiu v kuse dusiť v prachu, horúčave a vibráciách, do pár rokov z nich ostanú len trosky. Tí rozumní preto chlapov neustále točili na rôzne pracoviská. Chvíľu na rane v najhoršom teple, potom na chladnejší a pokojnejší úsek, ak to šlo. Dávkovali im záťaž tak, aby práca nebola monotónna a telo stihlo zregenerovať.

Odrobiť v podzemí na čelbe 20 rokov, to bol v našich končinách doslova prírodný úkaz. Bolo ich ako šafranu. Tí najrozumnejší baníci totiž vedeli, kedy majú dosť a z podzemia odišli včas, kým ich mašinéria definitívne nezlomila.

Či už dnes sedíte vo vyhriatej saune, v pote makáte v práci, alebo nakladáte telu v posilňovni, nezabúdajte na staré banské pravidlo. Extrémna záťaž môže telo posilniť, ale iba vtedy, ak máte nad sebou „dobrého šteigra“ – či už je to váš vlastný zdravý rozum, alebo rozumný plán. Bez správneho dávkovania a včasného ústupu sa totiž aj z toho najlepšieho wellnessu stane čistá deštrukcia.

Iba dávka rozhoduje o tom, či bude vec jedom

Šesť rokov v bani. Kto to nezažil, nevie, čo je skutočný hluk, prach a rany, ktoré vám cez ruky prechádzajú až do zubov. Pneumatické zbíjačky a vŕtačky tam neboli pomôcky z letáku, ale ťažké beštie. Ak ste pri nich nemali dosť silné telo, zdravý rozum a chlapský cit, mašina vás poľahky zničila. Mnohí moji starí parťáci brali zbíjačku iba silou, kašľali na techniku. Výsledok? Invalidita pred štyridsiatkou, biele, necitlivé prsty, zničené kĺby, vazoneuróza. Pre mňa boli vibrácie celé desaťročia synonymom pre čistú deštrukciu tela, kým...

Ubehli roky a cez víkend som na chalupe zobral do ruky malé hobby náradie. Nič veľké, len také domáce chvenie. Makal som s tým vyše dvoch hodín s malými prestávkami. Keď som skončil, telo mi brnelo tak, že bolo aj na pohári vody vidieť chvenie. Starý, známy pocit, no s jedným sakramentským rozdielom.

Večer som si sadol, dal si pohov a namiesto očakávanej bolesti prišlo niečo nové, neznáme. Telo sa po pár hodinách začalo príjemne uvoľňovať a ešte dlho jemne "mravenčilo". Na druhý deň som sa cítil ako znovuzrodený a tá chlapská „rehabilitácia“ ma držala v pohode celý týždeň.

Z nástroja, pred ktorým som mal kedysi rešpekt v temnom podzemí, bol zrazu parádny nástroj na liečbu stuhnutých svalov, šliach a kostí.

Vtedy mi to cvaklo. Starý lekár Paracelsus kedysi povedal: „Všetko je jed, závisí len od dávky.“ V duchu som prikývol, mal svätú pravdu.

V bani do teba tlčú ťažké rany v horúčave, vlhku a každý boží deň. To funguje, ako ten jed. Na chalupe to máš jemné chvenie v teple, jednorazovka v primeranej dávke a hneď potom zaslúžený relax. Svaly netrpeli, ale masívne sa prekrvili. To, čo ťa v bani ničí, pri údržbe chalupy ťa postaví na nohy. Miera rozhoduje.

Svet je čiernobiely, ale netreba hneď všetko hádzať do koša len preto, že sme to niekedy zažili v tej najhoršej podobe. Správna miera, tvrdé skúsenosti a hlavne funkčný rozum – to je to, čo rozhoduje, či vás vec položí na lopatky, alebo vám pomôže vyrásť.