NIMBY vo veternej energetike

 

Pre dnešný článok ma inšpiroval jeden priateľ na sociálnej sieti. Jeho príspevok udrel klinec po hlavičke – efekt NIMBY (Not In My Back Yard – Nie v mojom zadnom dvore) je presne tou najväčšou brzdou modernizácie. Ten príklad s aktivistom, ktorý bol nadšený, kým sa to netýkalo jeho vlastnej dediny, dokonale odkrýva celú podstatu problému.

Pôvodný text by bol pre blog príliš útočný. Výrazy ako „sebeckí schizofrenici“ alebo „bieda ducha“ by v očiach neutrality vytvorila zo mňa agresora a dali by oponentom zámienku hrať sa na obete šikany.

Inžiniersky a diplomatický prístup velí inak: zobrať túto emóciu, povýšiť ju na celospoločenský princíp a ukázať absurdnosť NIMBY efektu cez logiku, komfort a fungovanie štátu.

Upravený, úderný článok zachováva kontext, no mení útok na nepriestrelný racionálny argument:

Fenomén NIMBY: Chceme moderný svet, ale účet zaň nech platí sused?

Predstavte si, že by sme všetci chceli jazdiť po bezpečných diaľniciach, ale nikto by nechcel, aby mu viedli za dedinou. Chceli by sme mať v nemocniciach špičkové prístroje a doma nonstop zapnutú klimatizáciu či servery pre umelú inteligenciu, ale odmietali by sme akúkoľvek elektráreň v okruhu päťdesiatich kilometrov.

V sociológii a politike existuje pre tento postoj celosvetovo známa skratka: NIMBY (Not In My Back Yard – v preklade „Nie v mojom zadnom dvore“).

Tento princíp dokonale ilustruje príbeh, ktorý sa v diskusiách o obnoviteľných zdrojoch na Slovensku opakuje ako cez kopírovací papier. Mnohí ľudia – a často aj samotní lídri odporu proti zeleným projektom – spočiatku veternú či solárnu energiu úprimne považujú za skvelú vec. Fandia pokroku, čistému vzduchu a moderným technológiám. Zlom však nastáva v momente, keď sa dozvedia, že veterný park by mal vyrásť v ich regióne. V tej sekunde sa z globálneho podporovateľa ekológie stáva lokálny bojovník s veternými mlynmi.

Kde by sme boli, keby takto uvažoval každý?

Efekt NIMBY v sebe nesie hlboký paradox. Je to selektívna solidarita. Chcem konzumovať výhody civilizácie, ale odmietam niesť zodpovednosť za infraštruktúru, ktorá tie výhody zabezpečuje.

Skúsme sa na to pozrieť inžinierskou optikou. Ak by sme na Slovensku uplatnili logiku „nie pri mojom dome“ na všetko, dodnes nemáme postavený ani kilometer diaľnic, železníc, prenosových sústav, priehrad či priemyselných parkov. Každá jedna strategická stavba totiž niekomu prechádza za plotom, niekomu mení výhľad z okna a niekoho vytrhuje z komfortnej zóny.

Rozdiel je v tom, že pri cestách alebo elektrických vedeniach vysokého napätia sme ako spoločnosť prijali fakt, že ide o verejný záujem. Chápeme, že bez nich by štát skolaboval a vrátili by sme sa do stredoveku.

Odvaha vidieť za hranicu vlastného plotu

Keď dnes odporcovia veternej energie spisujú petície s cieľom kompletne zastaviť strategický rozvoj veterných parkov na Slovensku, nebránia len svoju dolinu. Vedome sa snažia zablokovať energetickú budúcnosť celej krajiny.

Fosílna éra odchádza a my potrebujeme masívne, čisté a lokálne zdroje, ak chceme udržať krok s priemyslom a technológiami. Tvrdiť, že zelená energia je super, ale „nech ju postavia niekde inde“, je alibizmus. Naša prepojená energetická sieť nepozná katastrálne hranice.

Za tie roky praxe v starostlivosti o životné prostredie viem, že neexistuje technológia s nulovým dopadom na okolie. Každý zásah do krajiny niečo stojí. No odmietať vietor a vyžadovať stopercentný komfort bez akejkoľvek spoluúčasti je cesta do slepej uličky. Skutočná vyspelosť spoločnosti sa nemeria tým, ako hlučne dokážeme kričať „STOP“ pred vlastnou bránou, ale tým, či dokážeme nájsť rozumný kompromis medzi lokálnym komfortom a strategickou budúcnosťou nás všetkých.