Pripomienkové konanie je odborný proces, nie predvolebný míting

 

Otvorená a chladná reflexia toho, ako vyzerá proces strategického rozhodovania štátu v ére sociálnych sietí

Slovensko sa nachádza v zlomovom bode. Na jednej strane stoja záväzky k dekarbonizácii, hrozba klimatických zmien a akútna potreba diverzifikovať energetický mix, kde jadro samo o sebe na pokrytie budúcich potrieb priemyslu stačiť nebude. Na druhej strane stojí realita schvaľovacích procesov na Ministerstve životného prostredia (MŽ SR) a Ministerstve hospodárstva (MH SR). Kto očakával, že posudzovanie vplyvov na životné prostredie (EIA) pri veterných parkoch bude súbojom exaktných dát, ten narazil na tvrdú realitu éry sociálnych sietí.

Odborná diskusia bola unesená. Toto je analýza stavu, v ktorom sa doba rozumu musela stiahnuť pred dobou organizovaného strachu.

1. Keď sa odborná diskusia mení na divadlo a zber lajkov

Proces posudzovania vplyvov na životné prostredie bol legislatívne navrhnutý ako prísne racionálny priestor. Miesto, kde majú inžinieri, hydrológovia, ornitológovia, samosprávy a investori hľadať technické kompromisy. Má sa tu riešiť, či turbínu posunúť o dvesto metrov kvôli hniezdisku chráneného dravca, ako eliminovať svetelný smog, alebo akým spôsobom upraviť prístupové cesty pre stavebnú techniku.

V roku 2026 sa však tento proces zmenil na digitálnu arénu. Vďaka algoritmom sociálnych sietí už nerozhoduje váha odborného argumentu, ale schopnosť vygenerovať masovú emóciu. Systém ministerstiev dnes čelí desiatkam tisíc hromadných, identicky skopírovaných formulárov, ktoré vygeneroval jeden softvér alebo jeden politický aktivista. Ak má jeden skopírovaný text s tisíckami digitálnych podpisov rovnakú (či v očiach úradníkov pod tlakom dokonca väčšiu) váhu ako hĺbková, originálna analýza reálnych dopadov, proces strategického rozhodovania štátu zlyháva vo svojich základoch. Kvalita bola prevalcovaná mechanickou kvantitou.

2. Dekódovanie fenoménu NIMBY: Kde sa končí globálna ekológia

Odpor voči veterným parkom na Slovensku má spoločného menovateľa, ktorý je v prostredí strategického plánovania známy po celom svete – fenomén NIMBY (Not In My Back Yard – Nie v mojom dvore). Ide o hlboký psychologický paradox: moderná spoločnosť žiada čistú energiu, stabilnú sieť a stabilné ceny, no odmieta vizuálnu zmenu svojho bezprostredného okolia.

Analýza súčasných ohnísk odporu – či už ide o lokality na Záhorí, v okolí Váhu alebo na južnom Slovensku – ukazuje, že hlučné kampane málokedy obhajujú komplexnú energetickú koncepciu štátu. Reagujú na strach zo straty komfortu a zmeny panorámy. Chrániť svoj životný priestor je legitímne právo každého občana. Úlohou štátu a ministerstiev je však pozerať sa na energetickú bezpečnosť z nadhľadu potrieb 5,4 milióna obyvateľov a stability ekonomiky. Ak lokálny záujem hŕstky jednotlivcov dokáže zablokovať národnú strategickú infraštruktúru, štát stráca schopnosť strategicky sa rozvíjať.

3. Pasca politického marketingu: Strach ako najlacnejšie palivo

Najnebezpečnejším momentom súčasnej debaty je prechod lokálneho odporu pod krídla organizovanej politickej agendy. Pre novovznikajúce alebo populistické politické subjekty je boj proti veterným turbínam ideálnym marketingovým produktom. Spĺňa totiž všetky atribúty úspešnej kampane na sociálnych sieťach:

Má jasného, hmatateľného nepriateľa (investor, Brusel, elity v Bratislave).

Pracuje s hyperbolou (turbíny vysoké 280 metrov priamo vo vašich záhradách).

Hrá na najcitlivejšie struny (ohrozenie zdravia detí, vody a pôdy, hoci bez akéhokoľvek fyzikálneho či chemického základu).

Politický marketing nepotrebuje riešenia, potrebuje konflikt. Kým však emóciami nabité videá po čase vyprchajú a politickí lídri sa presunú k iným, aktuálnejším témam, dôsledky zablokovaných investícií zostanú reálne. Slovensko riskuje, že kým susedné krajiny budujú modernú infraštruktúru a zabezpečujú si energetickú sebestačnosť, my zostaneme skanzenom závislým na drahej importovanej energii, pretože sme sa rozhodli uveriť marketingu strachu.

4. Záver: Ústup rozumu alebo čas na zmenu pravidiel?

Súčasný stav debaty o veterných parkoch je únavný pre každého, kto sa snaží pracovať s faktami, fyzikou a vedou. Poučovanie nevedomých, ktorí sa chcú báť, sa stalo neefektívnym procesom. Ak má však Slovensko napredovať, riešením nie je rezignácia, ale zásadná zmena pravidiel hry zo strany štátu.

Štát musí jasne definovať strategické zóny, kde je výstavba akceptovateľná, a legislatívne skrátiť byrokratické procesy tak, aby nebolo možné procesy nekonečne naťahovať špekulatívnymi obštrukciami. Zároveň je nevyhnutné zmeniť finančnú motiváciu – samosprávy a ich obyvatelia musia z prítomnosti veterných parkov profitovať priamo a hmatateľne (napríklad cez fixné príjmy do obecných rozpočtov či komunitné energetické projekty).

Pokiaľ sa tieto pravidlá nezmenia, pripomienkové konania zostanú len predvolebnými mítingami prenesenými do priestorov ministerstiev. V takom prostredí racionálna argumentácia stráca zmysel.

Napriek tomu svetlo na konci tunela existuje. Oficiálne dáta z Plánu obnovy a odolnosti SR totiž ukazujú niečo, čo hlučná menšina na sociálnych sieťach nedokáže prepísať: Až 71 % Slovákov by súhlasilo s veternou elektrárňou v blízkosti svojho obydlia.

Ako uvádza samotný Plán obnovy: 'To nie je malý signál. To je jasný postoj väčšiny. Znamená to, že diskusia o energii sa mení. Viac faktov. Viac dôvery.'

Vývoj a zdravý rozum sa nedajú zastaviť hromadným kopírovaním strachu. Fakty a skutočná väčšina stoja na strane pokroku. Otázkou zostáva už len to, kedy štát naberie odvahu pretaviť tento jasný postoj 71 % občanov do rýchlych a nekompromisných legislatívnych rozhodnutí. Dovtedy sme si my, na pôde odborných analýz, svoju prácu splnili.“